Tibor Bartfay: Hirošima

HIROŠIMA (1985)

Epoxid
Rozmery 55x23x26
Skica k monumentálnej plastike
Do zbierok GMAB nadobudnuté v roku 1988

Tibor Bartfay parí k najvýznamnejším osobnostiam slovenského sochárstva. Bol synom nemenej významného sochára Júliusa Bartfaya, zakladateľa slovenského moderného sochárstva. Práve zázemie otcovho ateliéru, ich krátky pobyt vo Francúzku počas detstva vytvorilo dobrú základňu pre úspešnú tvorbu.

Študoval na Akadémií krásnych umení v Budapešti u profesora F.Sidlóa a v roku 1949 absolvoval na pražskej AVU u profesora K.Pokorného. Obaja sochári mali významnú úlohu pri utváraní jeho sochárskeho profilu. Realistické zobrazenie, stavba reliéfu, výstavba tvaru, figúry, viacfigurálnych kompozícií.

Po skončení štúdií sa vracia späť do Bratislavy a začiatkom 50.rokov začína svoju sochársku tvorbu. 50.roky boli na Slovensku obdobím novej architektonickej výstavby a prudkým nástupom potreby sochárstva (realizácia pamätníkov a pomníkov). A preto bol príchod sochárov z pražských ateliérov osobitne dôležitý.

Tvorba Tibora Bartfaya je rozmanitá. Realizoval množstvo pamätníkov a pomníkov, reliéfy i komorné formy. Jeho sochársky jazyk a štýl sa vyvýjal postupne. Vytvoril 35 pamätníkov, viac ako 2200 sôch a plastík a vyše 600 potrétových podobizní. Najčastejšie pracoval s kameňom, mramorom a v poslednom období s bronzom. Okrem sochárstva sa venoval aj maliarstvu, kolážam a kresbe, kde cítiť vplyv surrealizmu, či kubizmu.

Začiatky jeho tvorby sú poznačené skúšaním a overovaním rôznych technológií a techník. Prvou veľkou realizáciou bol pamätník na Slavíne, kde je spoluautorom súsošia Nad hrobom bojovníka. Toto rozmerné monumentálne dielo, práca s veľkými hmotami nadživotnej veľkosti, mala kľúčový význam v jeho tvorivom procese. Po ňom realizuje aj ďalšie monumentálne zakázky.

Priestorovosť a mnohopohladovosť monumentálnych diel, kompozícia vychádzajúca z pohybu, či vertikalizmus sa zameriavajú na zdôraznenie plastickosti na úkor opisnosti. Redukovanie, zjednodušenie tvaru a modelačných prostriedkov, ale aj práca detailu.

Súčasne sa v ateliérových štúdiach ženských postáv prebúdza „bartfayovský“ lyrizmus. Živá drapéria, telesnosť tvarov, zmyslovosť, hladká modelácia.

V 60.rokoch prichádzajú náznaky premeny jeho výrazových prostriedkov. Zmysel pre lyrickosť motívu, pretiahnutie proporcií, redukcia objemu, priestorová a úsporná modelácia plôch. Po prvýkrát v rozmernej kompozícií uvoľňuje väzby figúr, od statickosti prechádza k hybnosti.

V rokoch 1964-67 objavuje tak ako aj ostatní sochári tajomstvá tvarovania kovov. Nové technológie a postupy využíva aj vo svojich dielach. Napr. Pomník mauthasenským obetiam v Slávičom údolí v Bratislave (1964-65)

Okrem pomníkovej tvorbe k tématike oslobodenia, SNP a o mieri, dôležitú časť Bartfayovej tvorby tvorili sochy významných dejateľov, historických osobností Veľkej Moravy, slovenských dejín.

Tibor Bartfay nehľadal cestu k dejinám cez hľadanie pratvaru, archetypu. Zaujímal sa o nové výtvarné podanie. V robustnom tvare postáv, lyrickom pohľade, expresívnom modelovaní tvaru, použitím symbolov zhmotnil svoj vzťah k histórií a súčasnosti.

V ostatnej komornej tvorbe Tibor Bartfay zobrazuje aj intímny svet lásky, ľudskej cti a statočnosti. Inšpiruje sa krásou ľudského tela, ale aj tvarmi prírody. Abstrahuje i zjednodušuje. ( Prométeus 1981, Ranený vták 1981, Plynutie časom 1980, Atóm slúži človeku 1984....)

Najznámejšie exteriérové diela: Pomník Ľudovíta Štúra ( Bratislava 1965-72) , Mikuláš Koperník (Bratislava 1972 ) , Marína ( Bratislava), Fontána Radosť ( Bratislava 1978), Fontána Planéta ( Bratislava), Bosorka (Bratislavský hrad) , Hans Christian Andersen (Bratislava 2006) Na pamiatku umelcov (Danubiana 2008) . . .

Cyklus komorných plastík : Mojmír, Svätopluk, Solúnsky brat, Matúš Čák Trenčiansky... či sochárová obľúbená socha Jána Smreka (1958).

„Je strašné, keď človek stratí svoj tieň, ale ešte strašnejšie je, keď tieň stratí človeka. A to dokázala atómová bomba v Hirošime...“ Tibor Bartfay

Socha Hirošima zobrazuje rozorvané kľačiace ženské telo. Robustné telo, riešené vertikálovo bez detailu, zobrazuje vitálnu ženu. Dôraz je na kontraste pevných hladkých tvarov a veľkej rany na hrudi ženy, symbolu budúceho zániku. Je ako výkrik neľudskosti. Expresívne zobrazenie následku atómového veku, odpor voči vojne, atómovej smrti. Jej hlava je vyvrátená smerom hore v atómovom mračne. Akoby vnútornú drásajúcu silu a bolesť smerovala k oblohe.

Prezentovaná socha Hirošima je jednou z podôb tejto témy. Vznikli aj plastiky Spálená (1962), Hirošima(1981), Obeť Hirošimy(1982), ktoré poukazovali na možnosti riešenia tejto témy.

Definitívnu podobu môžeme vidieť na monumentálnej trojmetrovej kovovej soche Hirošima (1983) umiestnenej v Bratislave (Smrčianska ulica).

Karol Kahoun o nej napísal: „Pojem výbuchu dostal svoju konkrétnu tvár, Hirošima umelecký symbol ľudskosti stojacej nad súdom času. Táto patetická, obsahovo i výtvarne náročná plastika sa stala svorníkom v Bartfayovej tvorbe stvárňujúcej tématiku mieru a protivojnového zápasu...“

Tibor Bartfay zaujal svojou komornou aj monumentálnou tvorbou nielen na Slovensku, ale aj v zahraničí a za svoje umenie získal množstvo prestížnych ocenení. Jeho diela poznajú napríklad vo Francúzsku, Nemecku, Japonsku, Rusku či USA. Bol držiteľom Ceny Cypriána Majerníka, v roku 1985 získal cenu UNESCO za svoj humánny postoj k životu, v roku 1986 získal aj „Medailu svetovej rady mieru“, bol nositeľom titulu národný umelec, pri príležitosti jeho 70.narodenín mu udelili „Kríž prezidenta SR I.stupňa“ a v roku 2002 získal „Krištálové krídlo“ za celoživotné dielo.

Použitá literatúra:

Karol Kahoun: Tibor Bartfay, Tatran 1988
Rudolf Čižmárik: Dvanásť plastík Tibora Bartfaya, Tatran 1984
http://kultura.pravda.sk/galeria/clanok/369627-vo-veku-93-rokov-zomrel-sochar-tibor-bartfay/
http://www.sme.sk/c/8024704/zomrel-sochar-tibor-bartfay-autor-znamej-fontany-planeta-mieru.html