Vladimír Kompánek: Kostolík

Vladimír Kompánek: Kostolík

1978, olej na sololite, inv. číslo: O-1496
nadobudnuté: 30.5.1988

„Pohol som sa ťažkopádne zo svojho najbližšieho miesta. Zima mi sprítomňuje detstvo, môj dávnovek, moju Altamíru.“(V.K., Vianoce 1976).

Vladimír Kompánek sa narodil 28. októbra 1927 v Rajci v rezbárskej rodine. V rokoch 1947 – 1949 študoval v Bratislave na Slovenskej vysokej škole technickej na oddelení kreslenia a maľovania (prof. G. Mallý, J. Mudroch, K. Sokol) a neskôr do roku 1954 na Vysokej škole výtvarných umení na oddelení grafiky a na oddelení figurálneho sochárstva (prof. D. Milly, J. Kostka). V roku 1957 spolu s ďalšími výtvarníkmi založil Skupinu Mikuláša Galandu a v roku 1993 Spolok výtvarníkov Slovenska. Po celý život zostal verný myšlienke a princípom Skupiny Mikuláša Galandu, čím sa výrazne odlišoval od typicky sorelovských kompozícií. Hlavná myšlienka spočívala v nadviazaní na odkaz Mikuláša Galandu a umelcov, považovaných za prvých modernistov slovenského výtvarného umenia (M. Benka, J. Alexy, M. A. Bazovský, Ľ. Fulla), ktorí sa vo svojej tvorbe zameriavali na zobrazenie predovšetkým slovenskej krajiny, ľudu a ich duchovných aspektov v úzkej symbióze s modernými európskymi umeleckými tendenciami. Vladimír Kompánek sa hneď od začiatku najdôslednejšie zo všetkých členov skupiny pridržiaval tohto programu modernej revitalizácie ľudovej a národnej tradície. Spisovateľ Dominik Tatarka, ktorý sa s Kompánkom poznal zo školských čias a myšlienkovo inklinoval k umeleckému hnutiu „galandovcov“, považoval uctievanie predkov za základnú otázku všetkých kultúr, nakoľko každá kultúra je zviazaná s predkami a kultúrnou pamäťou. Zomrel v Bratislave v roku 2011.

Tvorba Vladimíra Kompánka je plná spomienok na svoje radostné a bezstarostné detstvo, Rajec, ľudové tradície a zvyklosti. Zo začiatku bol dominantný najmä v sochárskej tvorbe – vytvoril množstvo drevených maľovaných sôch (turoňov, penátov, mačiek, dokonca i hračiek) i bronzových drobných plastík, no simultánne, a predovšetkým v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch, sa venoval i maľbe. V oboch umeleckých disciplínach však zachovával podobné tvorivé princípy. Jeho rané diela sú ovplyvnené maliarskou tvorbou Joana Miróa, Paula Kleea či sochára Constantina Brancusiho a ich modernistickým hľadaním základnej znakovej formy, ktorú spojil s charakteristickým tvaroslovím slovenskej krajiny. Tvar je charakterizovaný ako proces redukcie, prečisťovania formy a jej vnútorného poriadku, odvodený z vizuálnej skúsenosti a zážitkov z vidieckeho prostredia. Vytvoril si znaky z drevenej folklórnej architektúry, zahŕňajúc tvary štítov, dreveníc, zvoníc, plotov..., z ľudových tradícií, povier a mýtov. „V zobrazení chalúpok, zimnej idyly s malebnými figúrami hľadal esenciálnu pravdu, nositeľa prastarej (ľudovej) múdrosti, krásy a dobra.“ (Z. Kiss-Széman, Galéria Nedbalka, 2012).

Dielo „Kostolík“ je maľovaný technikou olej na sololite a pochádza z roku 1978. Obraz tematicky patrí do veľkej skupiny malebných zimných vedút ľudovej architektúry. Sedemdesiate a osemdesiate roky boli pre Kompánka charakterizované obdobím normalizácie a vlnami kritiky kvôli nerešpektovaniu zásad umenia socialistického realizmu a niekoľkým zákazom vystavovať. To ovplyvnilo príklon k maliarskej komornej tvorbe. „Atmosféra Kompánkových krajinárskych tém je meditatívna, o zmysle ľudského bytia sa tu uvažuje s pozoruhodným rešpektom k základným, teda aj veľmi tradičným myšlienkam o zmysle diela a umenia“ (J. Mojžiš, V. Kompánek, 2005).

Uplatňuje tu už zaužívané tvorivé princípy – priamočiare abstrahovanie, zdôraznenie plochosti i vnútorné vyžarovanie. Kostolík vďaka mäkkosti výrazu a sviežej príjemnej farebnosti v tichej až meditatívnej atmosfére pôsobí sviatočne i rozprávkovo. Harmonická symetrická kompozícia, tiché, intímne a snivé vyžarovanie nás vracia do svojich spomienok sviatočného vianočného obdobia, do obdobia pokoja, radosti, vzájomnej úcty a lásky.

„Osemdesiate roky priniesli v maľbe definitívne oslobodenie kompánkovského sveta spomienok – sveta spätého s mýtmi, legendami a poverami, s neopakovateľnou mágiou zimy, s tajuplným obdobím Vianoc, či s veselými obradmi ľudových slávností – Fašiangov a Turíc. (M. Horváthová, 1998)

Mgr. Radka Nedomová