Alojz Drahoš, Monika Pavlechová a Matej Lacko
aktualizované 30.3.2010
Galéria Miloša Alexandra Bazovského v Trenčíne Vás pozýva na dve nové výstavy, kde svoju tvorbu predstavia sochár - Alojz Drahoš a mladí výtvarníci Monika Pavlechová a Matej Lacko. Výstavy si môžete prezrieť až do 2. mája 2010, denne okrem pondelka od 9.00 do 17.00 hod.
Textový prepis
Do povedomia výtvarnej verejnosti sa zapísal ako zdatný modelár, patriaci do rodu figuratívne orientovaných sochárov, nesúci vo svojom expresívne-dramatickom umení echo barokovej hybnosti. Váha jeho sochárskeho vyjadrenia je preto v jedinečných modelačných schopnostiach a teda v práci s hlinou, voskom a následne vo finálnej podobe v bronze. Na výstave vám svoju tvorbu predstaví akad. soch. Alojz Drahoš. Alojz Drahoš sa obracia k tvorbe vyznačenej mäkkými modelačnými objemami, dospievajúcimi až k barokizujúcim rezíduám. Vytvára tak originálny prejav vyhranený v novom poňatí organickej formy, účinne plasticky kombinujúc jej prírodný základ s novotvarmi. Majstrovu pozornosť roznecuje námetovo večný motív sochárskeho umenia, motív zobrazenia ženy. Vo svojej sugestívne rytmizovanej súhre objemov, plôch a hrán neraz evokuje magickú Venušu. Oslava ženstva tu je symbolikou tajomstva života, počatia a zániku, zrodenia i skonu, plodenia a úrodnosti. Pre tvorbu Alojza Drahoša je príznačné, že sa neuberá len úzko vymedzeným smerom. Ponecháva i otvorené viaceré nastúpené cesty. Záľubu s pozoruhodnou rovinou klasickej sochárskej práce našiel v kameni. Už na Strednej škole umeleckého priemyslu v Bratislave zásluhou rezbárskeho školenia profesora Ludvíka Korkoša učarovalo Drahošovi drevo. Lákalo ho štruktúrou, mäkkosťou línií a tvarov . Bolo príjemné na dotyk a prácu, vyžarovalo z neho teplo. Obľúbil si ho pre tie mimoriadne tvárne vlastnosti, ktoré drevo sochárovi poskytovalo, pre možnosť odkrývať a vydolovávať zakliate, tušené významy subjektívne umocnenej reči výtvarných symbolov a metafor. Alojz Drahoš je absolventom sochárstva na VŠVU v Bratislave u profesora Jána Kulicha, ktorý jeho záujem nasmeroval k otázkam modelačného tvorivého postupu voľnej sochy i k otázkam štruktúrnej reliéfnej skladby. Možno aj svojmu profesorovi vďačí za dokonalú profesionalitu v odbore, za bravúrne zvládnutie redukcie trojrozmerného objemu. Alojz Drahoš hľadá vo svojej tvorbe plastické ekvivalenty k nepokojnému toku svojich predstáv. Hmota sa mu rozpúšťa v plameni fantázie ako včelí vosk, ktorý sa podriaďuje vôli zverejniť, čo bolo skryté v sochárovom podvedomí. Kladenie otázok a hľadanie odpovedí je pre mladú generáciu celkom prirodzené. Odvaha skúmať a experimentovať, mať túžby a ciele, odhodlanie plniť možno i nesplniteľné. Niekde po tejto ceste kráčajú aj mladí autori Monika Pavlechová a Matej Lacko. Monika Pavlechová nepochybne patrí medzi autorov, ktorých veľkou devízou je komplexná intermediálna pripravenosť a schopnosť orientovať sa vo viacerých médiach súčasne. Popri maľbe, kresbe, grafike, digitálnej a klasickej fotografii sa venuje predovšetkým priestorovým inštaláciám, animáciám, videoinštaláciám a tvorbe videa. Mladá autorka svojimi dielami reprezentuje slovenské výtvarné umenie aj v medzinárodnom kontexte. Vo svojej tvorbe sa sústreďuje predovšetkým na prepis osobných vizuálnych a emotívnych zážitkov, ktoré sa snaží transformovať, cez akúsi všeobecnú skúsenosť do čitateľného jazyka. Pre jej tvorbu sú charakteristické citlivé reakcie na impulzy z prostredia a pritom schopnosť vnímať toto dianie s veľkorysým odstupom v metaforických komentároch a ironickom odľahčení. Zaujíma ju vzťah medzi súkromným a verejným prostredím v spojitosti so sociálnymi, historickými, ale aj politickými aspektmi transformovanými cez osobné skúsenosti. Na výstave v Trenčíne sa predstavuje maľbou, inštaláciami a videoinštaláciami. Autorka sa vo svojej tvorbe odhodlane usiluje predstavovať nové trendy, odtabuizovať, tabuizované, vniesť do výtvarného umenia prvky humoru, irónie, sarkazmu. Zároveň sa hrá, mixuje formy a experimentuje. Pre mladé výtvarné umenie je prirodzený medzinárodný jazyk, prepojenosť s okolitým svetom, priamočiarosť a otvorenosť, vedľa túžby ak nie meniť, aspoň poukazovať, pýtať sa... Umenie, skôr ako by dávalo odpovede, by malo dávať otázky. Matej Lacko sa na výstave v trenčianskej galérii Bazovského predstavuje svojim premysleným a jednoznačne koncepčne autorsky definovaným, graficko-maliarskym programom s osobitou poetikou. Práve jeho tvorba ho zaradila medzi mladú generáciu autorov, ktorí si už našli svoje miesto na slovenskej výtvarnej scéne. Matej Lacko v grafikách i v maľbách kombinuje, spája a prelína viaceré média. Niekedy využíva fotografickú predlohu, ktorou sa inšpiruje alebo ju ďalej počítačovo upravuje a manipuluje. Klasické tlače z plochy kombinuje s digitálnou fotografiou, počítačovou grafikou, kolážou, rastrami a pečiatkovou technikou. V jeho tvorbe majú rovnocenné zastúpenie maľba, grafika, kresba a súčasne tri témy, ktorým sa súbežne venuje. Krajina. Prostredie. Človek. U Lacka prevláda tvorivé očarenie krajinou. V jeho konceptuálnej tvorbe sa paradoxne objavuje ako nositeľka emócií. Z jeho nekonečných, často až za horizont preskupujúcich sa panoramatických krajín podvedome vyžaruje sugestívna, meditatívna nálada. Krajina je ale aj súčasťou prostredia a priestoru okolo. Napriek experimentovaniu s výtvarnými médiami i technikami, si tvorba Mateja Lacka svojou tematickou presvedčivosťou už od jeho prvých umeleckých výstupov, zachováva zaujímavú výpovednú hodnotu a kontinuálnu vývinovú tendenciu.
