Hlavná stránka / O galérii / Zbierkový fond / Zbierkový fond: Maľba

Zbierkový fond: Maľba

Za štyri desaťročia odborne profilovanej činnosti galérie sa podarilo zozbierať vývojovo významné maliarske diela takmer všetkých výtvarných generácií 20. storočia. Tak sa popri dielach zakladateľov moderného slovenského výtvarného umenia, popri kolekciách tvorcov určujúcich podobu nášho výtvarníctva pred druhou svetovou vojnou, počas nej i chronologicky nadväzne v 50. a 60. rokoch, stali najpočetnejšou skupinou práce vznikajúce v 70. a 80. rokoch 20. storočia. Ak by sme teda chceli rekapitulovať zbierkový fond galérie, nájdeme v ňom autorov i diela, ktorými môžeme dokumentovať vývoj slovenského výtvarného umenia od začiatku 20. storočia, až po súčasnosť.

Zbierkový fond: MaľbaDejiny moderného umenia na Slovensku začínajú na prahu 20. storočia. Je v tom oproti iným kultúram značné oneskorenie, ktoré však má svoje príčiny. Pre vznik slovenskej výtvarnej moderny majú rozhodujúci význam dva faktory. Na jednej strane je to ohlas na umelecké dianie v Európe a na druhej strane ide o prehĺbený kontakt so životom slovenskej dediny a značný vplyv ľudového umenia.

Začiatky slovenského maliarstva 20. storočia reprezentujú niektoré osobnosti tzv. zakladateľskej generácie, predovšetkým Martin Benka a Gustáv Mallý. Na rozhraní 20. a 30. rokov vyúsťuje ďalší vývin v tvorbe viacerých osobností rôznych generácií a umeleckých názorov v definitívnu kodifikáciu slovenského výtvarného výrazu. Miloš Alexander Bazovský domyslel expresívny moment tvarovej skratky Martina Benku, nahradil jej tendenčnosť a dekoratívnosť väzbou vnútornejšou, psychologicky motivovanou a bohatou na emotívne polohy. V súvislosti s tvorbou Miloša Alexandra Bazovského sa vynára aj dielo Zola Palugyaya a Janka Alexyho. Námety zo života ľudu sledovala žánrovo orientovaná tvorba Karola Ondreičku.

Začiatok tridsiatych rokov 20. Storočia je v znamení tvorivej aktivity Ľudovíta Fullu a Mikuláša Galandu. Ľudovít Fulla sa usiloval o nájdenie archetypálneho výrazu etnika na pôde najprogresívnejších maliarských úsilí svojej doby. Dielo Ľ. Fullu v maliarskej časti zbierkového fondu galérie nie je bohužiaľ zastúpené. Podobne aj Mikuláš Galanda progresívne formuloval pojem slovenskej tradície v rovine nového výrazu (kubizmus, surrealizmus, neoklasicizmus) i nové tematiky (t.j. civilistická mestská téma).

Národne motivovaný hlavný prúd slovenského maliarstva a sociálnotendenčná tvorba výtvarníkov východoslovenského výtvarného okruhu sa stali základom slovenského moderného maliarstva v jeho prvej a základnej vývinovej etape. Na jeho podobu potom polemicky reagovala nastupujúca generačná vrstva výtvarníkov vstupujúca do výtvarného diania približne v rokoch 1934 - 35. Táto generácia niekedy nazývaná niekedy podľa roku narodenia niektorých jej členov „Generáciou 1909“ však predstavu názorovo pomerne diferencovaný fenomén. Vedúca osobnosť tejto generácie maliar Cyprián Majerník vošiel do povedomia verejnosti ako tlmočník naliehavých problémov spoločnosti svojej doby. K jadru Generácie 1909 patrí aj Ján Mudroch a Peter Matejka, ktorí tvorili jej tzv. bratislavskú časť. V galérii Bazovského sú obaja zastúpení zaujímavými portrétmi.

Špecifickú skupinu tvoria príslušníci Generácie 1909 orientovaní na príklad surrealizmu, v slovenských podmienkach propagovaného tvorbou Imra Weinera-Kráľa a Ester Šimerovej-Martinčekovej. Ďalšie krídlo Generácie 1909 tvorili predovšetkým Július Nemčík, L. Čemický, J. Lörinz a E. Lehotský. Osamelým bežcom generácie bol Štefan Bednár. Tvorba nasledujúcej generačnej vrstvy nazývanej tiež Generáciou II. svetovej vojny, reaguje na odkaz Generácie 1909 predovšetkým v sociálnom akcente a v spoločenskej funkčnosti maliarskeho diela. Tak je to napr. u Vincenta Hložníka, Ferdinanda Hložníka, V. Chmela, E. Zmetáka, J. Šturdíka, či E. Semiana). Prvé povojnové roky priniesli priaznivé ovzdušie, v ktorom doznievalo najmä dielo Generácie 1909 a Generácie II. svetovej vojny.

Päťdesiate roky priniesli novú formu spoločenskej objednávky, tzv. úlohové práce. Riešili sa námety z revolučnej minulosti, z pracovného prostredia, po formálnej stránke prísne realisticky stvárnené.. Popri monumentálno-dekoratívnych kompozíciách riešených podľa kritérií žánrovo-realistického obrazu začínajú pomaly klíčiť možnosti novej expresívnej nadsázky a štylizácie formy. Zo zložitosti a zo vzrušenosti tejto situácie sa pomaly rodila diferencovaná koncepcia umeleckej tvorby 60. Rokov, v zbierkach galérie prezentovaná napr. Andrejom Barčíkom, rannými prácami Rudolfa Krivoša a Milana Paštéku. Postihnutie štruktúry slovenskej maliarskej tvorby 70. A 80. Rokov predstavuje komplikovaný problém. V úhrne ide o hľadanie znakovej symboliky zodpovedajúcej najpálčivejším dobovým obsahom a ich adekvátnej realizácii (M. Jakabčic, S. Ilavský, V. Žilinčanová, V. Kraicová, Ľ. Hološka, A. Sigetová).

Prvky domáceho ľudového tvaroslovia s progresívnosťou vlastného myšlienkového zázemia tvorivo vo svojom diele premietli maliari Milan Laluha, Vladimír Kompánek, Rudolf Krivoš a Ever Púček. V krajinomaľbe poňatej v zmysle triezveho civilizmu a novej neemfatickej citovosti sa začína uplatňovať celá plejáda autorov – L. Berger, M. Dúbravec, J. Kudlička, Š. Roškoványi, M. Chabadová, N. Feďkovič, S. Harangozó, R. Moško a ďalší.


Fotogaléria