Hlavná stránka / O galérii / Zbierkový fond / Zbierkový fond: Socha

Zbierkový fond: Socha

Zbierky plastiky v Galérii Miloša Alexandra Bazovského sú svojim rozsahom najmenšie. Je to pochopiteľné, vzhľadom na povahu exponátov, rozmerný materiál, z ktorého sú zhotovené a s tým súvisiacu cenu zbierkových predmetov. Slovenské sochárstvo 20. storočia, najmä do roku 1948 sa nestalo len obyčajným pendantom rozvíjajúceho sa maliarstva. V polovici 30. rokov nastúpili na výtvarnú scénu sochári Generácie 1909, ktorí si z Pražskej akadémie, kde študovali, priniesli realisticko-impresívny základ (Ján Hučko, Jozef Kostka, Rudolf Pribiš).

Pre žánrovú, štýlovú a názorovú diferenciáciu formujúceho sa slovenského sochárstva malo veľký význam založenie VŠVU v Bratislave (1949). Podoba sochárstva 60. rokov sa rodila z narúšania dogmatických kritérií žánrov, realistickej vernosti v prepise modelu (typickej pre 50. roky). Nasledujúce obdobie 70. a 80. rokov, ktoré máme v zbierkovom fonde najbohatšie zastúpené, je pomerne rozsiahle na to, aby sa podrobnejšie zamýšľali nad tvorbou každého jednotlivého autora. Ich výpočet začneme konštantnými hodnotami, ktoré predstavujú v podmienkach slovenského sochárstva Rudolf Pribiš a Jozef Kostka. Tvorba oboch dlhé roky výrazným spôsobom formovala vývin moderného sochárstva.

Od sedemdesiatych rokov, až do súčasnosti sa sochárstvo vyvíjalo v novej ideovo-estetickej atmosfére. V dielach Rudolfa Uhra a Márie Rudavskej sa odohráva stretnutie s archetypom ako nadviazanie na moderný prejav. Splynutie s ľudovým fenoménom ako podstatným prvkom vývojového pradiva tradície na Slovensku rozvíja niekoľko autorov: Vladimír Kompánek, Miroslav Ksandr, Andrej Rudavský, Mikuláš Palko. Z tejto základne čiastočne vyrastajú rezbárske programy Kláry Patakiovej a Ludvika Korkoša. Antikizujúci koncept harmónie telesného a duševného ideálu, ktorý vyjadruje tvorba Tibora Bartfaya, Juraja Hovorku, či Tibora Kaveckého je narušovaný a násobený modernými zásahmi a asociáciami. Klasicizujúce tendencie zamerané na akcentovanie senzuálnych vnemov sú evidentné v dielach Anny Kišákovej, Ladislava Beráka, Anny Goliášovej-Drobnej, Karola Lacku.

Ľudská postava sa stáva ústredným motívom pre Alexandra Trizuljaka, Teodora Baníka, Ladislava Snopeka, Arpáda Račku, Emila Venkova, Alexandra Viku. Silný náboj expresivity a dramatické stvárnenie hmoty pozorujeme v dielach Pavla Tótha. Experimentálnejší prístup vo výstavbe plastiky i výbere materiálu prináša Erna Masarovičová. Básnické sochárstvo, veľké plastické podobenstvo života rozvíjajú vo svojej tvorbe Andrej Goliáš, Marián Polonský, ale najmä Štefan Prekop. Líniu progresívnej nadväznosti na sochárske novátorstvo rozvíjajú Ján Hoffstädter a Juraj Čutek.

Pozornosť si zaslúži aj keramická plastika, ktorú máme v zbierkovom fonde pomerne dobre zastúpenú. Spomenúť môžeme napríklad Ignáca Bizmayera, Libušu Čtverákovú, Jozefa Franku, Ilju Holešovského, Ľubomíra Jakubčíka, Bernardínu Lunterovú, Mariána Polonského a Jozefa Sušienku.


Fotogaléria