Marián Komáček: Návrat (maľba, grafika)

Diela Mariána Komáčka napojené na prúd vizuálneho myslenia a meditácie, ktorý preniká od personálneho prežívania skutočného sveta k absolutnému,  imaginatívnemu horizontu formulujú autorovu výtvarnú kreativitu ako odvážnu a slobodnú životnú možnosť. Komáčkove reflexie života s hlbokým myšlienkovým obsahom, podnecujú pokračovanie predstáv prostredníctvom asociácií diváka. Za zhutneným extraktom medziľudskej komunikácie sa skrýva napätie vzťahov, znepokojenie z každodenných situácií a impulzov, ale aj intenzita zážitkov zo stretnutí, rozhovorov, ciest...

V charakteristike tvorivej osobnosti Mariána Komáčka sa už od študentských čias objavuje maliarske cítenie a vzťah k farbe ako organická súčasť jeho autorského umeleckého vyjadrenia. Spontánny vzťah k farbe a k maliarskemu cíteniu si všimol už jeho pedagóg profesor Albín Brunovský, ktorý ho upriamil na problematiku grafickej techniky farebného leptu. Autor sa svojou tvorbou doslova norí do priestoru, v ktorom sa strácajú a opätovne vynárajú osoby, zvieratá, autá. Bojuje s nosnou výrazovou skratkou, zjednodušuje videné prvky, aby komplikoval vnímanie celku. Maliarske riešenie obohacuje linkou. Čiara raz pevná a súvislá, inokedy prerušovaná, podľa intenzity použitia buď stupňuje napätie alebo v náznaku mapuje jemné poryvy duše. Maľbu vníma ako živel, chcelo by sa povedať ako svoj živel, ktorý predznamenáva jeho impulzívna osobnosť. Z diel prúdi energia, do popredia sa derú ostré farebné tóny, drsne sa prekrývajú nánosy štruktúr. Autor sa vyjadruje veľkorysými gestami, z ktorých vyžaruje aj určitá surovosť aj krehkosť a jemnosť. Všetko je v pohybe, hmoty sa prelínajú, potláčajú a vyzdvihujú, ako keď vzniká planéta, alebo celá galaxia, ako keď sa tvorí maliarov súkromný vesmír.

Rýchlym sledom procesuálnych krokov sa autor dokáže posunúť od predmetného zobrazenia naznačeného vrstvou podmaľby k hlbšiemu a komplexnejšiemu obrazu. Na konečnej podobe obrazu sa podieľajú spontánne maliarske gestá, prekračujúce hranice viditeľného sveta, ale i napätie vyvolané naznačenou, tušenou témou, ktorej významy sú spojené pupočnou šnúrou s jadrom prítomnosti. Výsledný moment maliarskeho záznamu nemusí byť nutne komponovaný, ale naopak objavený náhodne, či v rámci zámerného procesu dekompozície – zmývaním a prevrstvovaním pôvodnej podmaľby i zmenou kontextu. Autor zostupuje po pomyselnom rebríku do hlbín vlastnej imaginácie, hľadá, pátra, nachádza. Niekedy zachytí predstavu kompaktnejšie, inokedy mu obraz viac uniká a zostáva len nejasným záznamom. Skúsenosť z abstrakcie sa prejavuje obohatením rukopisnej štruktúry maľby. Komáček je schopný rozvinúť bohatú škálu maliarskeho výrazu od úderného gestizmu až k polohám takmer lichotivo lyrickým. Napriek tomu, že si maľby uchovávajú náboj dravej expresie a miestami akéhosi dobromyseľného kritického sarkazmu, je v nich dosť miesta i pre jemné tóny zmyslového okúzlenia napríklad ženským telom, zvieraťom, historickým automobilom.

Marián Komáček nás stále znovu presviedča o možnostiach maľby ako veľkolepého rozprávania o ľudskom pechorení, o osude človeka o jeho radostiach, smútkoch i túžbach. S prirodzeným skepticizmom, optimizmom a iróniou, synchronizujúc viaceré aspekty videnej a cítenej skutočnosti sa snaží podať správu o univerzálnej realite. Bytostná potreba poznať skutočnosť sa naliehavo premieta aj do premien maliarskeho jazyka a vyústila do komplexného maliarskeho prejavu, v ktorom sa mu podarilo byť súčasne aj expresionistický, aj symbolický. Výrazná je u Komáčka existenciálna poloha, je tu i jemný humor, poézia, niekedy trochu surreálna a absurdity a nad tým všetkým však mnoho človečenstva – pochopenia pre človeka a súcitu s ním a jeho údelom. Skrátka humanizmus v ňom, ktorý nie je čítankový, ale tiež nevyprchá.