Juraj Hubinský v KKC Hviezda

Epilithic Land(e)scape Juraj Hubinský

kde: KKC Hviezda Trenčín,

kedy: 13.11. – 9.12.2025

Kurátorský text:

Výstava Epilithic Land(e)scape predstavuje pokračovanie a zároveň rozvinutie línií, ktoré sú pre tvorbu Juraja Hubinského (1986) dlhodobo príznačné. Čiastočne nadväzuje na jeho predchádzajúcu výstavu v galérii ForMaat v Trenčíne, no zároveň otvára nový priestor, v ktorom sa stretávajú viaceré polohy maliarskeho prejavu – od technicky vrstvených štruktúr až po kresebné zásahy. Juraj sa tu pohybuje na pomedzí maľby a kresby, pričom jednotlivé vrstvy sa prelínajú v symbiotickom vzťahu, podobne ako organizmy, ktoré ho inšpirujú.

Východiskovým bodom autorovej inšpirácie je príroda, predovšetkým lišajníky a machy – nie ich tvar či farebnosť, ale povaha a spôsob existencie. Fascinuje ho ich schopnosť prispôsobovať sa prostrediu, obrastať povrchy, spájať prírodné s umelým, prekonávať hranice. Tak ako mach na kameni či lišajník na múre, aj Jurajove línie a vrstvy farby sa adaptujú na podklad nesúci stopy predchádzajúcich štruktúr – či už ide o prírodné povrchy alebo stopy architektonických materiálov – vytváraných pomocou frotáže.

Proces tvorby je pre autora rovnako dôležitý ako výsledok. Plátno nie je pasívnym nosičom, ale aktívnym účastníkom – prehýba sa cez kamene, nasáva farbu, vytvára reliéf. Fyzický a materiálny proces pripomína prácu na stavbe: technický, surový, miestami až rituálny, čím nepriamo odkazuje na autorovu architektonickú tvorbu. Na takto pripravený podklad vstupuje kresbou – spleťou liniek, ktoré obopínajú, reagujú, adaptujú sa. Ich dynamika sa mení s intenzitou, hrúbkou či rytmom ťahu a vo výsledku vytvára ornamentálny, no priestorovo hlboký záznam pohybu.

Popri technickom a organickom, vrstvení a symbióze pracuje aj s aktom odstránenia materiálu. Pridaním nitiek do šepsu či farby a ich následným odstránením zanecháva žiarivé priesvity – jemné „svetelné“ línie. Tento akt „odhalenia“ predstavuje návrat k podstate, k plátnu samotnému a stáva sa akýmsi gestom očisty.

Jurajovo dielo osciluje medzi architektonickou presnosťou a organickou spontánnosťou, medzi technickým zásahom a intuitívnym gestom. Vzniká tak osobitý vizuálny jazyk – topografia vnútorných krajín, ktoré nie sú opisom reálneho priestoru, ale jeho transformáciou. Línie pripomínajú vrstevnice – nie tie z mapy, ale tie, ktoré odhaľujú vnútornú štruktúru materiálu, jeho pamäť a spôsob bytia.

Výstava Epilithic Land(e)scape sa tak stáva obrazom prirodzeného rastu – procesu, v ktorom sa maľba mení na prostredie a prostredie na maľbu; miestom, kde sa stretáva ľudský zásah s prirodzeným vývojom vecí.

Alexandra Mutala