Galéria Miloša Alexandra Bazovského v Trenčíne

Edmund Gwerk: Polia

Edmund Gwerk: Polia

Edmund Gwerk: Polia
1938
120 x 110 cm, olej na preglejke, nadobudnuté 14.6.1979

Edmund / ödön Gwerk
/15.2.1895, Banská Štiavnica – 4.12. 1956, Bratislava, pochovaný v Banskej Bystrici/

„...umenie, ktoré tvorí E. Gwerk, je pravdivé a silné a je schopné hovoriť v mene života a ľudí. Gwerkovo umenie je predovšetkým slovenské. Krajiny a portréty pochádzajú zo Slovenska, vanie z nich pravda slovenských hôr a horských ľudí."
(rozhovor s umelcom po jeho bratislavskej výstave v roku 1928, časopis Prágai – Magyar - Hirlap, 29.11.1928)

Edmund Gwerk sa narodil 15. februára 1895 v Banskej Štiavnici. V detstve, ako trojročný, prišiel o matku, čo sa odrazilo i v jeho osobnosti. V mladosti sa k tomu pridružila ďalšia trauma – prišiel pri úraze o jedno oko, čo mu však v dôsledku straty priestorového videnia umožnilo nový pohľad na svet, dokázal vidieť a vnímať iným spôsobom. Študoval na Vysokej škole výtvarných umení v Budapešti (1914 – 1919) a od roku 1920 na Akadémii umení v Prahe. V rokoch 1938 – 1942 absolvoval štúdium dejín umenia na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Počas štúdií navštívil Taliansko, Nemecko, Rakúsko, Španielsko či Francúzsko. V tvorbe našiel inšpiračný zdroj v španielskej barokovej maľbe a u El Greca, v expresivite Van Gogha, no najviac ho ovplyvnil slovenský maliar Anton Jaszusch (1882 – 1965), ktorého objavil na jeho samostatnej výstave v Bratislave v roku 1924. Jaszuschova originalita, hlboký filozofický tón, precítená farebnosť a plošný dekorativizmus ho podnecovali vytvoriť si vlastný, rovnako jedinečný a individuálny výtvarný jazyk. Textom o Jaszuschovej výstave sa Gwerk dostáva na začiatok svojej umeleckokritickej činnosti, ktorú neskôr zavŕšil kunsthistorickým štúdiom: „Anton Jasusch premieta vo veľkých kompozíciách na plátno svoje veľkolepé myšlienky. V týchto obrazoch vlastne dáva seba samého, celého, úplne bezo zvyšku. Jeho maliarske kvality sa prejavili práve v nich." Veľké množstvo textov o výstavách, umelcoch a umeleckých smeroch svedčí o jeho všestrannosti, rozhľadenosti a bohatosti jeho duchovného života. V kritických štúdiách neustále apeloval na vysokú intelektuálnu úroveň umelcov, na poznanie slovenskej krajiny a ľudí, no najmä na originalitu výrazu a vlastnú výpoveď, odraz vlastnej duše. Po bratislavskom tvorivom období (1932 – 1938) sa v roku 1938 presťahoval do Banskej Štiavnice. To obdobie sa považuje za vrcholné obdobie jeho tvorby. Jeho manželka, literárna vedkyňa a prekladateľka Alžbeta Göllnerová Gwerková bola v fašistami upálená v koncentračnom tábore Kremnička v roku 1944. Po roku 1945 sa umelecky odmlčal a svoju pozornosť venoval záchrane a obnove kultúrnych pamiatok v Banskej Štiavnici. Zapojil sa do protifašistického odboja a príprav Slovenského národného povstania. Jeho diela sú majetkom galérii ako sú SNG v Bratislave, OG v Banskej Bystrici, Zomrel v roku 1956 v Bratislave.


Jeho maliarska tvorba sa v začiatkoch uberala cestou prísneho akademizmu a remeselnou precíznosťou techniky. Postupne začal inklinovať k „mysticizmom podfarbenému neskorému expresionizmu" (Kiss-Szemán z., Obuchová, V. Paško P.: Galéria Nedbalka, 2012). Do maľby sa pokúšal aplikovať panteistické myšlienky, inšpirované orientálnou filozofiou a Rollandovým dielom Gándhím - symbiózu človeka a prírody. Ako aj sám napísal, naozajstný umelec „..oživuje svoj vnútorný svet, delí sa o svoje emócie vyvolané životom, živou skutočnosťou nazývanou príroda: vlieva do farieb, slov, tvarov to, čo pri pozorovaní vonkajšieho sveta v sebe nazhromaždil, a stvárňuje to podľa svojho obrazu a podoby. Usiluje sa zobraziť vnútro života, vnútornú štruktúru živej skutočnosti." (E. Gwerk, koncept umeleckokritickej štúdie, 30-te roky 20. stor.). Žil skôr pustovným životom, spoznával slovenskú prírodu, horstvo, lúky.. „V tichu lesa sa zrodili myšlienky, ktoré som sa pokúšal tlmočiť maliarskou rečou, čo sa mi väčšinou aj podarilo."(E.G.)


Najčastejšou témou jeho obrazov je slovenský kraj – najmä okolie Banskej Štiavnice – príroda, hory, údolia, kopanice.. Na plátnach znovuobjavoval oblé krivky vrchov, kľučkovanie riečok, oráčin či lesných ciest. Dlhé mesiace, ba dokonca i roky, strávil osamote na Sitne či v horských masívoch Nízkych Tatier, kde krajinu spoznával, žil s ňou a ako sám vyznáva, vstrebal do seba každý jej záchvev a pohyb. „Krajina sa vnútornými silami sformovala na dnešné vrchy a vegetácia na nej je tiež výsledkom vnútorných síl. To vidím v krajine a to chcem aj vyjadriť. Pri maľovaní portrétov som sa naučil, že aj charakter ľudskej tváre závisí od jej vnútra. Takisto je to aj pri krajine. Ozajstný portrét krajiny namaľujem najcharakteristickejšími formami a farbami." (E.G.) Neskôr krajinu spája s človekom, zaujíma sa o ich vzájomný vzťah, ale i o človeka samotného, ťažko pracujúceho na poli či v bani, bojujúceho o vlastný život. Na každom svojom obraze znázornil pravdivosť reality, aktuálnej situácie, utláčaný ľud a jeho prácu v spojení s prírodou.


Jeho maľba prekypuje expresivitou, výrazným , senzuálne zafarbeným, koloritom a dynamickými líniami, vyjadrujúcimi živelnosť prírody, dramatickú atmosféru doby a ťažké životné podmienky pracujúcich ľudí.


Olejomaľba POLIA pochádza z roku 1938, teda z vrcholného obdobia umelcovej tvorby, a bola zakúpená do zbierkového fondu v roku 1979 za 50.000 Kčs. Zobrazuje žiarivú, slnkom zaliatu krajinu, s jasnou stopou človeka – pohľad na panorámu zoraných polí, ktoré horizontálne lemujú plávajúce oblaky. „V stráni sa zbiehajú brázdy až po horizont, ktorý rozdeľuje obraz. Stál som oproti stráni, keď som to videl. Nad horizont paralelne s ním ide široká čiara, ktorá označuje oblaky. Zopakujem ešte raz, odspodu, čiže zo zorného uhla diváka, smerujú k vodorovnému horizontu brázdy a paralelne s horizontom bežia oblaky. Tento rytmus dáva kompozícii dynamiku. Niekoľkými, takrečeno rovnými čiarami som nakreslil celý obraz." Farebnosť dáva obrazu hĺbku a tvar. Dominantná je blankytne modrá obloha, ktorú pretína biely oblak v až secesnej línii. „Hnedá farba oráčiny dáva zemi formu, váhu a energiu. Brázdy, ktoré sa tiahnu po obraze, mu dávajú dynamiku a vlievajú doň život. Uvádzajú kompozíciu do pohybu, aby vytvorili jej vzťah k samému človeku. Nielen k tomu, čo v pote tvári na nej pracuje, a tak má k nej bezprostredný, dalo by sa povedať, osobný vzťah, ale aj k divákovi, v ktorom vyvoláva špeciálne zážitky." (E.G., v rozhovore v roku 1928). Ako je zrejmé, k tejto kompozícii sa neustále vracal a pripomínal ňou krásu slovenskej prírody a práce človeka. Podobných kompozícií s dominantnou nebeskou oblohou, preťatou bielym oblakom, a sínusoidných línií polí a okolitej kopcovitej krajiny, namaľoval Gwerk viacero, dve z nich – Letiace oblaky (1930) a Oráčiny (1935) sa nachádzajú i v zbierkovom fonde Slovenskej národnej galérie.
Radka Nedomová

Zdroje:
Gwerk, Edmund: O umení, Pallas n.p. Bratislava, 1975, 140 s.
KISS-SZEMÁN, Zsófia – OBUCHOVÁ, Viera – PAŠKO, Peter: Galéria Nedbalka. Slovenské moderné umenie. Bratislava: Calder s. r. o., 2012, s. 121
http://www.soga.sk/aukcie-obrazy-diela-umenie-starozitnosti/aukcie/53-zimna-aukcia-vytvarnych-diel/edmund-gwerk-plavajuce-oblaky-7059
http://www.artinvest.sk/umelec/gwerk-edmund
http://www.eantik.sk/autor/196/gwerk-edmund/