Jozef Kostka: Mladosť (Helenka)

Jozef Kostka: Mladosť (Helenka)
1960
122 x 30 x 27 cm, bronz, nadobudnuté 2.6.1980

„Človek má v práci, v myslení obsiahnuť viac než seba, má ale niečo vysloviť tak za viac ľudí, za viac autorov. To značí pokúsiť sa o širšiu koncepciu práce, o širšiu náplň svojho cechu, o širšie, častejšie, stále pozorovanie života, jemností, záchvevov, prechodov, statiky, pohybu, hovoru, zamyslení jednej postavy i skupiny s atmosférou, farbami...“

Jozef Kostka v Denníku sochára, 24. apríla 1962

Celoživotné sochárske a kresliarske dielo profesora, akademického sochára Jozefa Kostku patrí k základným, neodmysliteľným hodnotám moderného slovenského sochárstva 20. storočia. Tvorba Jozefa Kostku, nazývaného aj klasikom slovenskej moderny, predstavuje v slovenskom sochárskom prostredí zásadný obrat od iluzívneho, realisticky zobrazujúceho sochárstva k modernej duchovnej, myšlienkovo zdôvodnenej forme čistého sochárskeho tvaru v priestore.
Literatúra o Jozefovi Kostkovi od štyridsiatych rokov minulého storočia je pomerne rozsiahla čo do množstva článkov, štúdií, úvodov do katalógov a monografických textov. Preto dnes písať o Kostkovi znamená aj opakovať už známe fakty, toľkokrát zaznamenané aj publikované v tlači. Avšak nedávne historicky významné životné jubileum (sté výročie narodenia) je dôstojnou príležitosťou opäť v krátkosti pripomenúť život i tvorbu umelca, ktorý má v slovenskom sochárstve výnimočné postavenie, a ktorého možno považovať za prvého, skutočne moderného sochára.
Akademický sochár Jozef Kostka sa narodil 29. januára 1912 v Stupave na Záhorí v starej habánskej džbánkarskej rodine. Najskôr sa vyučil v džbánkarskej dielni u svojho strýka, známeho ľudového keramikára, národného umelca Ferdiša Kostku v Stupave. V rokoch 1932 – 1937 študoval na Umeleckopriemyselnej škole v Prahe (prof. Dvořák). V roku 1938 sa zúčastnil na výstave slovenského umenia v New Yorku a v období rokov 1938 – 1939, ako jeden z posledných československých študentov pred vypuknutím II. svetovej vojny, absolvoval študijný pobyt v Paríži na ľEcole des Beaux Arts, kde sa zoznámil s F. Kupkom a J. Šímom. Po návrate na Slovensko Kostka priniesol impulzy českej sochárskej školy 20. storočia, ale aj francúzskeho sochárstva od Rodina po Maillola. Kostka stál pri založení Slovenskej národnej galérie a v roku 1949 aj pri zrode Vysokej školy výtvarných umení, kde v rokoch 1955 – 1959 na VŠVU pôsobil vo funkcii rektora. Spolu s Rudolfom Pribišom vychovali mnoho vynikajúcich slovenských sochárov (Vojtech Baďura, Jozef Jankovič, Miroslav Ksandr, Juraj Meliš, Peter Roller, Vladimír Kompánek...). Na škole pôsobil až do roku 1973, kedy nedobrovoľne odchádza do dôchodku z politických dôvodov.
Kostka bol rehabilitovaný v osemdesiatych rokoch 20. storočia, keď mu v roku 1983 usporiadala Národná galéria v Prahe výstavu v Letohrádku na Pražskom hrade a nasledovne v roku 1987 Slovenská národná galéria v Bratislave výstavu k 75. výročiu narodenia umelca.
Jozef Kostka od samého začiatku svojej tvorby (koniec 30. rokov 20. storočia) neinklinoval ku vtedy prevládajúcemu kubizmu a geometrickej abstrakcii, ale sa priklonil k lyrickej forme sochárskeho vyjadrenia. (Medzi jeho rané plastiky, ktoré patria k zlatému fondu slovenského sochárstva, radíme aj Dievča s drapériou, figurálnu bronzovú plastiku z roku 1938, ktorá je aj v zbierkovom fonde Galérie M. A. Bazovského v Trenčíne.). Aj preto v roku 1942 nadrealistický básnik a maliar Rudolf Fabry, ktorý ho nazval „básnickým sochárom, či sochárskym básnikom“, napísal: „V jeho prácach ide o stvárnenie vnútorných polôh človeka: smútku, lásky, bolesti. Ide tu o stvárnenie v najvyššej miere dramatické, s michelangelovským konečným akcentom.“ V roku 1942 Štefan Žáry dopĺňa: „Kostka je tak hlboko ľudský a dynamický, tak senzuálne vznetlivý ako ohromujúci a pravdivý! Jeden básnik bol nazval Kostkove sochy dýchajúcimi sochami a iný zase hovoril, že sú to básne z hliny, Je isté, že Kostka prvý a skoro jediný z našich sochárov vedel prekonať statiku, zakorenenú skamenenú sochu a otvoriť jej štvrtý rozmer, nekonečný priestor.“ „Kostka zohral v dejinách slovenského sochárstva paradoxnú dvojúlohu klasika a modernistu, tradicionalistu a iniciátora...Kostka je z rodu tých, čo dokázali spojiť minulosť s prítomnosťou bez straty budúcnosti“, uviedla vo svojej monografii o Jozefovi Kostkovi ( 1993) Katarína Bajcurová.
Kostkovu tvorbu charakterizuje bádanie medzi protichodnými pólmi realistického stvárnenia a abstrakcie. Lyrické snové výjavy inšpirované ženským telom a krásou prírody kontrastujú s expresívnou skratkou výrazu diel. Jozef Kostka čerpá z archetypálnych foriem ľudovej tvorby a modernej európskeho sochárstva, ktoré transformuje a pretvára do novej skutočnosti.
V 40-tych rokoch J. Kostka popri sochách vyjadrujúcich harmóniu vo viacerých sochách prejavoval aj svoj protivojnový postoj. V tom čase vytvoril niekoľko pamätníkov, patriacich medzi najlepšie s danou tematikou. Napr. pomník Víťazstva pre Bratislavu 1946 – 49, Pomník SNP pre Partizánske 1946 – 1950. 60-te roky 20. storočia sú považované za vrcholné obdobie Kostkovej tak monumentálnej, ale predovšetkým komornej sochárskej tvorby. Sochársky stvárňoval aj nehmotné javy, procesy, pohyby a vzťahy (napr. žiara leta, smútok jesene, lesk mesiaca, vánok, let vtákov atď.). V tom čase vytvoril aj súsošie Vďaka na bratislavskom Slavíne (1963) a plastiku Slovenská jar – pomník Ľudovíta Štúra v Modre ( 1964). Od polovice 70-tych rokov zintenzívnil svoju tvorbu v maľbe, predovšetkým však v keramike, v ktorej dokázal organicky spojiť svoj zmysel pre modelovaný tvar, farbu a kresbu. Práve kresba sa od začiatku stala neodmysliteľnou súčasťou Kostkovej sochárskej tvorby. Dodnes udivuje poetika, básnivosť a naliehavá dramatickosť jeho výsostne moderného kresbového prejavu. Kostkova sochárska tvorba vznikala aj na podklade bohatej kresbovej činnosti. Pojem sochárska kresba sa v druhej polovici 20. storočia stal v súvislosti s umelcovou tvorbou veľmi aktuálny.
V  roku 1979 sa v Galérii Miloša Alexandra Bazovského v Trenčíne uskutočnila samostatná výstava Kostkovej tvorby (druhá sa uskutočnila v roku 1988), ktorá bola v čase normalizácie, po desiatich rokoch „nemilosti“ prvým Kostkovým návratom na verejnú scénu a pre umelca a jeho tvorbu znamenala obnovené možnosti prezentácie a ocenenie jeho práce. Rok pred tým (1978) realizoval súsošie „Pri prameni“ pre fontánu na nádvorí galérie, na Mierovovom námestí.
Galéria M. A. Bazovského vlastní popri Slovenskej národnej galérii a Záhorskej galérii v Senici jednu z najhodnotnejších verejných zbierok Kostkovej sochárskej a kresliarskej tvorby.

„Jozef Kostka sa po roku 1955 začal po období pomníkovej tvorby venovať komornej ženskej plastike. Patril ku generácii umelcov, ktorí svoju tvorbu spájali s kresbou podľa živého modelu. Medzi modelkami tohto obdobia dominovala Helenka, ktorá v Kostkovom diele stelesňovala symbol mladosti a ženskej krásy. Mnohé zo sochárskych kresieb – aktov kreslených podľa Helenky, sa stali v sochárovom diele podkladom pre ženské plastiky a busty. Jedným z nich je aj socha Mladosť (Helenka) z roku 1960. Postava Helenky je zvečnená aj v postave dievčiny s ratolesťou na Kostkovom pomníku Ľudovíta Štúra v Modre, realizovanom začiatkom 60. rokov 20. storočia.“

Marcela Macharáčková, neter sochára Jozefa Kostku, spracováva a triedi umelcovu pozostalosť, vedie Galériu Jozefa Kostku v Bratislave.

Stojaci akt Mladosť, ktorý je majetkom Galérie Miloša Alexandra Bazovského v Trenčíne, Kostka vytvoril v období svojho vrcholného tvorivého obdobia. Jeho básnická obrazotvornosť nachádza nové tvary a objekty aj v metamorfózach ženských postáv, symbolizujúcich nehmotné metafyzické stavy. V tomto prípade ženský (skoro ešte dievčenský) akt v akomsi, trochu aj vyzývavom a nebojácnom postoji predstavuje sviežosť a pevnú krásu ženského tela – jednoducho mladosť. Tradičné realistické zobrazenie ustupuje vnútornému sochárskemu lyrizmu autora. Založené ruky, zdvihnutý bok s preloženou nohou s až laškovne sklonenou hlavou, akoby v radostnom, čistom výraze zhmotňujú v plastike pocit obdivu nad dokonalosťou a mladosťou zobrazovaného tela. Aj keď v 60-tych rokoch 20. storočia oproti predchádzajúcemu obdobiu lyrizmu a nadčasovosti Kostka svoje diela zreálňuje, túžba zdôrazniť estetické hodnoty pohybu, gesta i samostatného sochárskeho spracovania zostáva zachovaná. V tomto období u neho výrazne rezonuje individuálny vzťah k portrétovanému, necháva sa strhnúť silou jeho osobnosti, čím svoj sochársky prednes uvoľňuje.

Podobné diela:

Hlava Heleny z reliéfu umenia, 1958, bronz, v. 33,5 cm. Súkromný majetok.
Slovenka, 1962, bronz, v. 39,5 cm, Galéria M. A. Bazovského v Trenčíne, P 41.

PaedDr. Ela Porubänová

Použitá literatúra:

Zuzana Bartošová-Pinterová, Danica Zmetáková: Jozef Kostka. Súborné dielo. Katalóg k výstave, SNG, 1987
Štefan Zajíček, Marcela Macharáčková: Jozef Kostka. Katalóg k výstave v Záhorskej galérii v Senici, 2012
Marcela Macharáčková: Jozef Kostka. Skladačka k výstave v Galérii M. A. Bazovského v Trenčíne, 2015
web: muzeum.artgallery.sk, artcapital.sk, sk.wikipedia.org.