Alojz Drahoš, Monika Pavlechová a Matej Lacko
Do povedomia výtvarnej verejnosti sa zapísal ako zdatný modelár, patriaci do rodu figuratívne orientovaných sochárov, nesúci vo svojom expresívne-dramatickom umení echo barokovej hybnosti. Váha jeho sochárskeho vyjadrenia je preto v jedinečných modelačných schopnostiach a teda v práci s hlinou, voskom a následne vo finálnej podobe v bronze. Na výstave vám svoju tvorbu predstaví akad. soch. Alojz Drahoš.
Alojz Drahoš sa obracia k tvorbe vyznačenej mäkkými modelačnými objemami, dospievajúcimi až k barokizujúcim rezíduám. Vytvára tak originálny prejav vyhranený v novom poňatí organickej formy, účinne plasticky kombinujúc jej prírodný základ s novotvarmi.
Majstrovu pozornosť roznecuje námetovo večný motív sochárskeho umenia, motív zobrazenia ženy. Vo svojej sugestívne rytmizovanej súhre objemov, plôch a hrán neraz evokuje magickú Venušu. Oslava ženstva tu je symbolikou tajomstva života, počatia a zániku, zrodenia i skonu, plodenia a úrodnosti.
Pre tvorbu Alojza Drahoša je príznačné, že sa neuberá len úzko vymedzeným smerom. Ponecháva i otvorené viaceré nastúpené cesty. Záľubu s pozoruhodnou rovinou klasickej sochárskej práce našiel v kameni.
Už na Strednej škole umeleckého priemyslu v Bratislave zásluhou rezbárskeho školenia profesora Ludvíka Korkoša učarovalo Drahošovi drevo. Lákalo ho štruktúrou, mäkkosťou línií a tvarov . Bolo príjemné na dotyk a prácu, vyžarovalo z neho teplo. Obľúbil si ho pre tie mimoriadne tvárne vlastnosti, ktoré drevo sochárovi poskytovalo, pre možnosť odkrývať a vydolovávať zakliate, tušené významy subjektívne umocnenej reči výtvarných symbolov a metafor.
Alojz Drahoš je absolventom sochárstva na VŠVU v Bratislave u profesora Jána Kulicha, ktorý jeho záujem nasmeroval k otázkam modelačného tvorivého postupu voľnej sochy i k otázkam štruktúrnej reliéfnej skladby. Možno aj svojmu profesorovi vďačí za dokonalú profesionalitu v odbore, za bravúrne zvládnutie redukcie trojrozmerného objemu.
Alojz Drahoš hľadá vo svojej tvorbe plastické ekvivalenty k nepokojnému toku svojich predstáv. Hmota sa mu rozpúšťa v plameni fantázie ako včelí vosk, ktorý sa podriaďuje vôli zverejniť, čo bolo skryté v sochárovom podvedomí.
Kladenie otázok a hľadanie odpovedí je pre mladú generáciu celkom prirodzené. Odvaha skúmať a experimentovať, mať túžby a ciele, odhodlanie plniť možno i nesplniteľné. Niekde po tejto ceste kráčajú aj mladí autori Monika Pavlechová a Matej Lacko.
Monika Pavlechová nepochybne patrí medzi autorov, ktorých veľkou devízou je komplexná intermediálna pripravenosť a schopnosť orientovať sa vo viacerých médiach súčasne. Popri maľbe, kresbe, grafike, digitálnej a klasickej fotografii sa venuje predovšetkým priestorovým inštaláciám, animáciám, videoinštaláciám a tvorbe videa. Mladá autorka svojimi dielami reprezentuje slovenské výtvarné umenie aj v medzinárodnom kontexte.
Vo svojej tvorbe sa sústreďuje predovšetkým na prepis osobných vizuálnych a emotívnych zážitkov, ktoré sa snaží transformovať, cez akúsi všeobecnú skúsenosť do čitateľného jazyka. Pre jej tvorbu sú charakteristické citlivé reakcie na impulzy z prostredia a pritom schopnosť vnímať toto dianie s veľkorysým odstupom v metaforických komentároch a ironickom odľahčení.
Zaujíma ju vzťah medzi súkromným a verejným prostredím v spojitosti so sociálnymi, historickými, ale aj politickými aspektmi transformovanými cez osobné skúsenosti. Na výstave v Trenčíne sa predstavuje maľbou, inštaláciami a videoinštaláciami.
Autorka sa vo svojej tvorbe odhodlane usiluje predstavovať nové trendy, odtabuizovať, tabuizované, vniesť do výtvarného umenia prvky humoru, irónie, sarkazmu. Zároveň sa hrá, mixuje formy a experimentuje.
Pre mladé výtvarné umenie je prirodzený medzinárodný jazyk, prepojenosť s okolitým svetom, priamočiarosť a otvorenosť, vedľa túžby ak nie meniť, aspoň poukazovať, pýtať sa... Umenie, skôr ako by dávalo odpovede, by malo dávať otázky.
Matej Lacko sa na výstave v trenčianskej galérii Bazovského predstavuje svojim premysleným a jednoznačne koncepčne autorsky definovaným, graficko-maliarskym programom s osobitou poetikou. Práve jeho tvorba ho zaradila medzi mladú generáciu autorov, ktorí si už našli svoje miesto na slovenskej výtvarnej scéne.
Matej Lacko v grafikách i v maľbách kombinuje, spája a prelína viaceré média. Niekedy využíva fotografickú predlohu, ktorou sa inšpiruje alebo ju ďalej počítačovo upravuje a manipuluje. Klasické tlače z plochy kombinuje s digitálnou fotografiou, počítačovou grafikou, kolážou, rastrami a pečiatkovou technikou.
V jeho tvorbe majú rovnocenné zastúpenie maľba, grafika, kresba a súčasne tri témy, ktorým sa súbežne venuje. Krajina. Prostredie. Človek.
U Lacka prevláda tvorivé očarenie krajinou. V jeho konceptuálnej tvorbe sa paradoxne objavuje ako nositeľka emócií. Z jeho nekonečných, často až za horizont preskupujúcich sa panoramatických krajín podvedome vyžaruje sugestívna, meditatívna nálada. Krajina je ale aj súčasťou prostredia a priestoru okolo. Napriek experimentovaniu s výtvarnými médiami i technikami, si tvorba Mateja Lacka svojou tematickou presvedčivosťou už od jeho prvých umeleckých výstupov, zachováva zaujímavú výpovednú hodnotu a kontinuálnu vývinovú tendenciu.
