ABEL Svetozár (1929 – 1986)

V zložitej atmosfére 50. rokov 20. storočia, kedy sa znásilňovala sloboda umelcovej kreativity v prospech anachronických kritérií, tvorivé intencie pedagógov – profesorov J. Mudrocha, Ľ. Fullu, J. Želibského dosť podstatne zasiahli do umeleckého formovania začínajúceho maliara Svetozára Abela. Národným aspektom progresívnej časti nastupujúcej generácie (Galandovci) sa stávalo nepatetické spredmetnenie ľudovosti , folklóru, vidieka, príslušnosti k domovu.
V monumentálnom a dekoratívnom cítení v svojbytne štylizovanom rukopise, vznikajú Abelove krajiny a zátišia, zjednodušeného tvaroslovia, vyabstrahované, s náznakom geometrie, spútané lineárnou kontúrou. Z hľadiska vývoja Abelovej tvorby sú zaujímavé práce z prvej polovice 60. rokov. Abelov myšlienkový a intelektuálny potenciál zasiahla vlna civilizačného očarenia. Jeho túžbou bolo postihnúť život, vytvoriť svedectvo o prevratnom vedeckom a technickom pokroku tej doby. Civilizácia sa posúvala míľovými krokmi dopredu, vesmír sa zdal byť na dosah. Abel hľadal predovšetkým výraz, zhutnenie dojmu, podstatu prežitku, v ktorom akoby sa stotožňoval s vecami a udalosťami. V týchto vzťahových súradniciach vznikajú cykly mestskej aglomerácie, jednoduchej architektúry uniformných sídlisk, ciest krížiacich sa v pravom uhle. Logika Abelovej tvorby si našla priestor v strohosti a vyrovnanosti, v geometrii a cite pre mieru farebnosti. Na začiatku 70. rokov nosil Abel v sebe už iný žánrový potenciál. Lyrickosť, poézia a florálne motívy vytesnili očarenie z vedecko-technického pokroku. Základné civilizačné otázky v štylizovanom linearizme a strohej farebnosti maliar obohacoval o intenzívny biomorfém prírody a obrazy nasýtil dekoratívnou potrebou farebného optimizmu. V nadsádzke sa objavila figúra - ženský akt, neraz stotožňovaný s plodivými silami prírody.