Vasil Stanko: Najradšej mám lezenie po lane keď som v cirkuse, ale keď leziem po lane, tak obvykle v cirkuse nie som

Vasil Stanko:
Najradšej mám lezenie po lane keď som v cirkuse, ale keď leziem po lane, tak obvykle v cirkuse nie som

Výtvarný druh: umelecká inscenovaná fotografia
Žáner: figurálna kompozícia (z cyklu Nohy a príbehy)
Rozmery 46 x 46 cm
Datovanie: originál, neznačený, koniec 20. stor., 1995
Nadobudnuté: kúpou od autora, 2008
Inventárne číslo: F 205

Inscenovaná fotografia na rozdiel od bezprostrednej dokumentárnej fotografie, je ateliérovým režijno-scenáristickým projektom ,pri ktorom sú objekty / predovšetkým figúry, ale i zátišia/ spolu s prostredím aranžované do interiéru, alebo exteriéru. Charakteristikou tejto tvorby je zároveň humornosť, hravosť, metafora ,ale i irónia, sarkazmus, imaginácia i premýšľavosť nad javmi i chaotickým svetom okolo nás.

Na medzinárodnú úroveň ju pozdvihli najmä slovenskí fotografi narodení okolo roku 1960 (Vasil Stanko, Tono Stano, Miro Švolík, Rudo Prekop, Peter Župník, Kamil Varga a ešte niekoľko ďalších), ktorí študovali fotografiu v Prahe a po štúdiách tam poväčšine dodnes zostali tvoriť a žiť. Ide o zakladateľov Novej vlny slovenskej fotografie 80 rokov 20. storočia, spájaných s inscenovanou a imaginatívnou fotografiou, ktorých význam hneď prekročil československé teritórium a ich diela sú dodnes prestížnou záležitosťou pre významné výstavné siene nielen na Slovensku a v Čechách, ale aj v zahraničných metropolách.

Vasil Stanko rokom narodenia patrí k najmladším predstaviteľom Novej vlny. Narodil sa 17. marca 1962 v Myjave. Výtvarne sa vzdelával v Novom Meste nad Váhom na ZUŠ u významného novomestského sochára Milana Struhárika. Práve on ho nasmeroval na štúdium umeleckého zamerania. V rokoch 1977 - 1981 vyštudoval Strednú umeleckopriemyselnú školu v Bratislave, odbor fotografia. V rokoch 1981 - 1986 absolvoval Katedru umeleckej fotografie na Filmovej a televíznej fakulte Akadémie múzických umení v Prahe. V roku 1998 získal cenu Hasselblad. Žije a tvorí v Prahe. Venuje sa voľnej i módnej fotografii, reklame, fotografiám architektúry a interiérov, spolupracuje s umelcami, kult. inštitúciami na fotografiách umeleckých predlôh , objektov a tvorbe publikácií.

Na rozdiel od ostatných fotografov Novej vlny orientovaných viac na vizuálnu atraktívnosť a programovú viacvýznamovosť spojenú s iróniou a paródiou, patrí Vasil Stanko podľa J. Ridillu "ku goticky ponurým a caravaggiovsky brutálnym predstaviteľom Novej vlny slovenskej fotografie. Stankove úsilie o narúšanie konvenčného vnímania sveta prostredníctvom znepokojujúcich, až surrealisticky absurdných, mnohofigurálnych výjavov, je akousi odozvou na krízu identity súčasného človeka. Pracuje s voľnými, ťažko interpretovateľnými asociáciami, s ľudskou postavou narába ako s bábkou, či figurínou. Preferencia mužského aktu u Stanka predstavuje zaujímavú modifikáciu klasického surrealizmu zaujatého ženským telom."

Václav Macek v knihe Vasil Stanko upozorňuje, že „ pre Stanka je fascinácia ľudským telom dominantná. Niet fotografie, v ktorej by nehralo ústrednú rolu. Už ako študent na strednej škole na konci sedemdesiatych rokov začal s fotografovaním mužských aktov. Zvolil si žáner, ktorý nikto pred ním vo fotografii nevyužíval. Nasledovali prudké reakcie ( aj pedagógov), ktoré takýto typ fotografie odmietali, no boli v značne prudérnej katolíckej slovenskej spoločnosti logické. V prvej polovici osemdesiatych rokov sa Vasil Stanko s podobnou reakciou stretol počas výstavy v pražskej galérii Fotochema, keď jeho diela odstránili z expozície. Od deväťdesiatych rokov už autor nenaráža na žiadne takéto sociálno-kultúrne tabu. V procese realizácie jeho fotografií dôležitú úlohu zohráva kresba, ona je tým východiskom, o ktorého uskutočnenie sa autor pokúša v ateliéri pred fotografickým objektívom. Na jednej strane sa tým odkazuje na zložitosť kompozícií, ktoré si vyžadujú kresebnú prípravu, „vizuálny scenár", na druhej strane je pre Vasila Stanka dôležité, aby sa aj modely a modelky stotožnili s víziou a dokázali ju gestom či postojom maximálne verne tlmočiť. (Používanie kresby pripomína, že Vasil Stanko túžil pôvodne študovať grafiku a maľbu, keďže tento odbor bol už na strednej škole obsadený, prihlásil sa na fotografiu)."

Charakteristika diela:
Dielo je z cyklu čiernobielych fotografií „Nohy a príbehy", v ktorých dôležitú úlohu zohráva svetlo. Figurálne kompozície sa vynárajú v metaforických výjavoch a scénach v akomsi tanečno - pohybovom panoptiku, komponované zväčša do divadelných priestorov pred rekonštrukciou, či iných priemyselných objektov. Veľký priestor umožňuje Stankovi pracovať s mnohopočetnými figurálnymi motívmi, čím často vytvára komplikované podobenstvá o znepokojujúcom chaose a dezilúziách tohoto sveta.
Scény a výjavy, ktoré pred samotným fotením Stanko dôkladne kresebne spracuje a pripraví do architektonickej podoby, komponuje do fotografických cyklov, aby mohol pôvodnú myšlienku rozohranú vo viacerých podobách doviesť k intenzívnejšie spracovanému zážitku.
Prostredníctvom dômyselnej práce so svetlom a tieňom, v dvojrozmernom fotografickom poli rozohráva dokonalú panoramatickú ilúziu prostredia, obklopujúceho nás zo všetkých strán.
Vo fotografiách z cyklu Nohy a príbehy/ 1995/, je ústredným motívom noha, ktorá komunikuje s ostatnými predmetmi i postavami. Noha sa stáva dominantným objektom, ale nie erotickým. Je snímaná v obyčajnom pohybe, či postoji. Ostatné figúry v pozadí nohu podopierajú, dotýkajú sa jej, dotvárajú scénu formou svojich tiel a pohybu. V Stankovom stvárnení je zdôraznená aktuálnosť detailu ľudského tela v novej interpretácii. V tomto cykle viac ako v iných, sa objavujú prvky paródie i humorného nadhľadu, keď ku každej fotografii z uvedeného cyklu autor priradil paradoxný, ironicko-vtipný text.

Zdroj: vlastné texty a publikácia: Václav Macek: Vasil Stanko, 2002

Galéria M. A. Bazovského vo svojich archívoch vlastní kolekcie fotografií slovenských umelcov z prvej polovice 20. storočia i rozsiahle zbierky z pozostalosti trenčianskych fotografov Jána Halašu i Antona Štubňu, ktorým pripravila samostatné autorské výstavy. Tiež každoročne predstavuje diela súčasných významných fotografov. Popri Ľubovi Stachovi, Robovi Kočanovi, českom autorovi Janovi Pohribnom chce postupne predstaviť aj tvorbu fotografov Novej vlny slovenskej fotografie 80. rokov 20. storočia.
Po Vasilovi Stankovi, ktorý v Trenčíne vystavoval v roku 2007, sa koncom roka, v novembri a decembri 2015 svojou fotografickou tvorbou predstaví ďalší zo zoskupenia Novej slovenskej vlny fotografov, pôvodne Košičan pôsobiaci v Prahe Rudo Prekop.

Ela Porubänová